Striedavo mi prichádzala a odchádzala zo života. Niekedy som na ňu dokázal nemyslieť aj pár hodín... no potom bola znova späť. Nielen v mojej hlave ale aj vo mne... v mojom srdci... nechápal som sám seba. Ako je možné, že ju naozaj úprimne milujem... stále.... po tom všetkom, čo sme si spravili... stále si vravím, že je neskoro na akékoľvek ospravedlnenie... Naozaj je neskoro?...keď nedokážem potlačiť tie city?...a keď viem... že aj ona...stále niečo... medzi nami je... a nie je to len niečo... je to... neskutočne úprimná láska... keď sa mi zaryje rukou do vlasov... mojim telom prebehne elektrický náboj... keď ma len kamarátsky obime... túžim ju pobozkať... viem, že zároveň trpím... ale nedokážem byť bez nej... ale moja vina... ja som prehral ten boj... počul som už vravieť... jeden boj nič neznamená ale dôležité je vyhrať vojnu. Lenže... čo ak žiadna vojna nepríde... ja som porazený...
Chcel som byť len jej Johhny.... mládenec... junák... z Tatier.. ale nie som... to je jedine, čo viem... vravím si, že musím ísť ďalej... pohnúť sa z miesta... vymazať si spomienky... lenže ako môžem vymazať niečo...čo bolo zároveň to najkrajšie v mojom živote... myslím stále na ňu... dával som jej rôzne mená ako anjelik...bola môj anjel, ktorý ma vytiahol pred krokom do pekla... dal by som život keby ešte raz od nej počujem miláčku muj..drobeček... drobec... moje malinké... za jej jediný dotyk... za jej jediný bozk....
Musím si to uvedomiť.
Uvedomujem si to... ale zároveň nechcem... nechcem si to pripustiť... príde mi to ako nemožne... iný vesmír... ona a ja...
Prečo ju vlastne nedokážem nenávidieť... iný by už dávno... bola druhý človek v mojom živote, ktorému som dovolil ísť tak blízko ku mne... sľúbil som si, že už nikdy...nikdy... to nikomu nedovolím... aj keď viem, že jej by som dovolil čokoľvek... aj rozšliapať moje srdce...zahodiť ho do rieky... lebo aj tak moje srdce patrí jej... aj keď neviem, čo je láska na celý život... viem, čo znamená láska... možno by som ju mal nenávidieť ale ja som iný... ako mi raz...sama povedala... vďaka nej viem, že sa nikdy nechcem zmeniť a ostať takýto... nedokážem nenávidieť ženu, ktorú milujem...tak ako som nikdy žiadnu nemiloval...
Neskutočne ma zmenila... a to som si nemyslel, že je to vôbec niekde možné... chodil som spať kedy sa ma... a nebol do rana hore... ale teraz je to znova nepodstatne... znova som hore... už je po polnoci a mne je to jedno... neviem, prečo by som mal ísť späť... je to len mrhanie času, ktorý máme... načo spať... keď neviem načo vstávať... keby som neni... od toho času, odkedy som bez nej na liekoch... tak nespím vôbec...
Viem, že stále viním sám seba... lebo keby som niekto iný... a len ona vie ako to myslím... aj keď ju to už nezaujíma... nezaujíma ju, či dýcham... a ja sa napriek tomu každú sekundu bojím, či je v poriadku...
Spomýnam si ako mi vravela že spomýnať je s i... ako mi vravela, že budeme raz spolu búvať... len búvať nič viac... dal by som za to život... ako mi vravela, že mi natrie koleno keď ma boli...ako teraz každý večer... bez nej je aj ta bolesť horšia... ako raz povedal, že mi raz sama natrie koleno... teraz si pripadám ako dokonalý Dr.Gregory House... pravá noha... lieky nepomáhajú... som zdravotník... a sám...
Len jedno sa mi troška splnilo... zaspali sme spolu... ale po telefonáte... asi 2 hodiny sme sa rozprávali a potom obaja zaspali... keby sa mi nevybije baterka asi prevolám celý paušál... 3 hodiny sme spolu búvali bez toho aby som ju cítil... prial by som si vtedy nezaspať a len počúvať jej dych... ako spí... priznávam si zle som sa narodil... viem, že vravela, že je to hlúposť... ale ja viem, že nie... teraz v nádeji dúfam, len v iný život... život iného človeka... tak ako som sa cítil keď som bol s ňou... akoby som žil životom niekoho iného... pamätám si ako vravela večer, čo večer do telefónu... chcem ťa... chcem tam ležať s tebou... ako ma držala za ruku... teraz som sa na tú ruku pozrel... je tak prázdna... ako som prázdny ja... milujem ťa... nikdy nezabudnem ako mi to povedala prvý krát... a teraz si ma len tak vymazala zo svojho života... zatratila našu lásku... Už sa mi ani nezdá koľko dní je to, čo som bez nej... stále mi to príde ako včera... bolesť tá istá... sám znova... bez zmyslu... stále ju milujem...každý deň akoby bol rovnaký... nemám sa prečo ponáhľať domov... ako raz hľadala zapaľovač...pretože ležala na lavice v nejakom parku..či lese... ako vyrývala na lavičku kľúčom J+A...ako som jej raz rátal hviezdy čo vidím... ako mi povedala, či vidím mesiac... že aj ona ho vidí... či vidím ju... ako som ju aspoň tak odprevádzal po tme domov... ako si zašpinila nohavice aj činy...ako jej bola zima... a ja som ju chcel len objať dať jej svoje teplo... ako som chcel ležať na tej lavičke s ňou... ako mi povedala, že raz budeme spolu... ale potom... nevedela, čo chce... či jej chýbam, či ma miluje... a napriek tomu nezabudnem, keď som mal najkrajšie narodeniny v živote... bola so mnou do rána... aby mi prvá povedala...všetko najlepšie... no teraz zomieram...
Stále sa pýtam prečo, aj keď odpoveď už dávno viem... naozaj som netvor... a teraz si už ale vážne potrebujem zapáliť... dofajčil som... a na nebi teraz nie sú žiadne hviezdy... oblaky ich skryli... ostal len chlad... prázdno... ani mesiac už nevidím...
Komentáre
Láska