Werewolf

„Nie, ty nemôžeš odísť,“ hlesol zúfalo Josh. „Nemám na výber,“ smutne zašepkala, „ak súd tak rozhodne.“ „Miláčik, ale to nemôžu, veď tvoj otec môže za všetko,“ sklonil hlavu. „To ich nezaujíma,“ zdvihla mu bradu. „Milujem ťa,“ ich pery sa stretli. V objatí klesli na Airinu posteľ. S bozkami neprestávali. Josh nevedel, čo sa stane, keby súd zverí Airu jej otcovi. Kvôli nemu trpela a neznášalo ho. Hodiny u psychológa, aby ju pochopil, nepomohli. Už nebola žiadna nádej. Možno odíde do Nemecka. „Prídem si po teba,“ zašepkal. „Bež už, lebo mama sa vráti z práce,“ pohladila ho po tvári. „Si môj život,“ znova ju pobozkal. „A ty si môj,“ opätovala mu bozk. Akoby mu niekto zovrel srdce ako náhle sa rozlúčili. Mal pocit, že je stratený, keď sa hnal vo svojom Ferrari. Preradil na piatu rýchlosť neuvedomujúc, že môže ísť len 90 km/h, dupol na plyn. Zamyslený nad Airou si skoro nevšimol bratove auto stojace na vedľajšej ceste. Prudko dupol na plyn až zaflekoval, aby udržal svoje auto na ceste. Rýchlo cúvol späť. Vystúpil z auta a obzeral si bratov Mustang. Nikto tam nebol. Išiel vytáčať Fénixove číslo, keď si všimol, či skôr zacítil krv a obrovskú energiu, ktorá sa vyrovnala adrenalínu. Vôňa ho lákala až hlboko do lesa, tak ju nasledoval. Našiel v lístí perie a naskytol sa mu pohľad na znetvoreného vtáka. Odvrátil sa, opretý o strom si dlaňami zakryl tvár. Vytiahol z vrecka mobil a vytočil Fénixove číslo. Ten mu však nezdvíhal. Pokrútil hlavo, vrátil mobil späť do vrecka nohavíc a rozbehol sa k autu. Neostalo mu nič iné len sa vrátiť domov. „ Ahoj brácho,“ zašepkal Fénix ako náhle uvidel brata vo dverách. „ Čo sa stalo?!“ spýtal sa Josh viac agresívne ako chcel. „ Myslím, že to už viac menej vieš,“ sklonil hlavu. „Počúvam,“ povedal Josh už pokojnejšie a zavrel za sebou dvere. Tak Fénixovi neostávalo nič iné, len mu všetko povedať. Netrvalo to dlho a Josh s rukami v dlaniach bol v koncoch. Nebol však ani nahnevaný, ale ani hrdý. Josh vstal z kresla, no v tej istej chvíli padol Fénix na zem. Bez známky akéhokoľvek pohybu so zatvorenými viečkami zaspal. Aj napriek tomu, že sa ho brat snažil prebrať všetkými možnými spôsobmi, on sa ani nepohol. Prešiel si rukami po tvári, po vlasoch a zdvihol pohľad od dosky stola, na ktorej práve zaspal. Vystrel si chrbát až bolo počuť praskanie jeho kostry. Napokon sa zhlboka nadýchol, postavil sa zo stoličky, zobral si tričko, ktoré mal prehodené na operadle, no zistil, že to už si neoblečie, pretože bolo potrhané akoby prerezané nožom. Schádzal dolu do pivnice kde sa mu naskytol pohľad na nádhernú ženu, ktorá bola však spútaná povrazmi. Unavene zdvihla hlavu keď si k nej prisunul stoličku a sadol. „Je mi ľúto, že to takto je,“ zašepkal. „Nie je,“ pokrútila hlavou. „Mohla si byť mojou,“ zahľadel sa na ňu. „Nemilujem ťa,“ povedala. „Viem,“ povedal a vstal, “ale on ťa nezachráni. Keď ťa premením už si na neho nespomenieš.“ Grif vyšiel z dverí a tie znova zatvoril na zámok. Demi bola bezmocná a ostal jej len strach. Fénix otvoril oči. Celé telo ho znova bolelo, no napriek tomu sa postavil. Navzdory bolesti, proti všetkému. Brat pri ňom stál. Medzitým ho preniesol na gauč. „ Čo sa deje? Vravel si niečo o Grifovi, čo si videl?“ spýtal sa Josh nespúšťajúc z neho pohľad. „ Nič,“ zaklamal Fénix. „ No tak vrav,“ nesúhlasil Josh. „ Nemám čo, len mi prišlo zvláštne, idem hore,“ povedal a vyšiel z obývačky. Vošiel do izby, zatvoril za sebou dvere a oprel sa o ne. Bol si istý, že čo práve videl je čistá pravda. Dokonca poznal aj dokonale miesto. Nevedel si však vysvetliť prečo. Pokým Josh sedel v obývačke prišla mu správa od Airi. Nechcela mu povedať, že súd už dávno rozhodol. Odchádza. Navždy do Európy. Nemecko mal byť odteraz jej „domov“. S otcom, ktorého nenávidela. Ten kto jej zničil život. Ďaleko od Josha. Od „človeka“, ktorého miluje viac ako svoj život ak sa to dá životom nazvať..Kde je vlastne férovosť, kým ani súd nie je spravodlivý. Ale, kto povedal, aký je život fér? Jediné, čo nám málokedy ostáva je len slovo nádej. No málokedy sa stane nie len slovom. Napriek tom dokáže udržať človeka pri živote. Aira už nemala ani nádej. „ Musím ísť,“ povedal stojac vo dverách vo svojej čiernej koženej bunde Fénix. „ Aj ja,“ prikývol hlavou Josh, ktorý bol tiež na nohách. V ruke držal mobil, na displeji stále svietila správa od Airi. „ Neviem, či sa vrátim,“ zašepkal Josh. „ Nájdem ťa,“ pristúpil k nemu Fénix a podával mu ruku. Namiesto toho ho však Josh krátko objal a pobúchal po chrbte a zašepkal, „Drž sa,“ Už sa neotočil a vyšiel von do noci. Fénix tam chvíľu sám stál. Pozrel sa po svojom domove rozmýšľajúc, či sa ešte vráti späť. Siahol po prívesku, ktorý nosil stále na krku a silno ho zovrel do dlane. Spomenul si, ako ho dostal. Čas sa už nedá vrátiť, ilúzie už dávno stratil. Vnútornú silu, to je to, čo v sebe teraz musel nájsť, posunúť sa ďalej dopredu a nie len ostať stáť. Nasadol do svojho Mustanga a naštartoval. Mieril do Grifovho domu. Nikdy v živote tam v skutočnosti nebol ale teraz si pripadal akoby tam bol od narodenia. Jeho myšlienky boli spojené s Grifom. Nevedel prečo, nevedel ako. Stál pred tým domom. Vedel, že musí mať nejaký plán, ale žiadny nemal. Spomenul si na ten sen. Ten v ňom zbudilo takú energiu a zlosť, že bez rozmýšľania vrazil dnu hlavným vchodom. Niekto na neho v okamihu bez akéhokoľvek varovania skočil. Neuvážene ho odhodil. Pulzovala v ňom zlosť. Už nemal problém zabiť a nezáležalo mu na tom či je to človek alebo nie. Prudko vyrazil dvere izby, kde bola spútaná. Prvý raz v živote ju uvidel. Bola krásna, prenádherná. Videl ako jej vbehli slzy do očí. Roztrhol povrazy a zdvihol ju k sebe. Bez slov sa pozerali jeden druhému do očí. Nepotrebovali nič okrem toho druhého. Pomaly sa ich pery priblížili, no skôr ako sa stihli dotknúť zacítil pálčivú bolesť pri srdci a padol na kolená. Vystúpil z Ferrari na parkovisku miestneho letiska, vytiahol škatuľku cigariet LM light a cestou k terminálu si zapálil. O pár minút neskôr vošiel do letiskovej haly, kde v popolníku zadusil cigaretu. V hale sedel len jediný človek na lavičke zahľadení do notebooku, kde rýchlo písal. Josh si ho skoro nevšímal len vykročil smerom k predajni leteniek. „ Potrebujem súkromné lietadlo do Nemecka,“ do diery v okienku vložil zväzok peňazí a dodal, „na cene nezáleží.“ „ Je mi ľúto pane, ale dnes nelietame do Európy, cez Atlantický oceán sa ženie búrka,“ odmietla žena za okienkom. „ Vravím Vám, že na cene nezáleží,“ vyložil ďalšie peniaze. „ Nič Vám nemôžem sľúbiť,“ pozrela na kopu peňazí pred sebou. „Zariadite to,“ precedil pomedzi zuby, v očiach sa mu na stotinu sekundy mihol červený záblesk. Vedel, že teraz zneužil svoje schopnosti ale musel. O pol hodinu neskôr bolo pripravené na pristávacej dráhe letiska, drahé súkromné lietadlo aj s pilotom. Ponad Atlantický leteli v neskutočnej búrke, ktorú by asi neprežil nikto. Hoc sa tým Josh oslabil, chránil lietajúci stroj svojou energiou. Ale stále mu pripadalo, akoby išli moc pomaly. Preto prišiel do kabínky pilota a dal mu peniaze. Hneď zrýchlili. A to sa vraví, že peniaze nie sú všetko. Lenže často sa v tom mýlime. Sme, kým sme. Len bytosti, ktoré sa snažia žiť svoj život. Tma a sneh zahalili celý Berlín. Zo všetkých kútov a uličiek bol cítiť len chlad. Malé vločky ešte stále dopadávali na strechy domov a na kocky chodníkov miestnych ulíc. Nebolo tam ani živej duše. To však neznamená, že tam naozaj nikto nie je. Josh vošiel do domu bez klopania. Nikoho nenašiel, iba tlejúci kozub v obývačke, preto začal prehľadávať izby. Až napokon v kúpeľni na zemi. Všade po podlahe boli rozbité kúsky skla. S rukami od krvi tam bezmocne ležala Aira. Keď ho zbadala vo dverách zdvihla k nemu trasúcu sa ruku. Ukázali sa jej rezné rany na zápästiach. Prerezala si žili. Okamžite si kľakol na kolená k nej, strhol so seba sveter, ktorý roztrhal na dva kusy a pritlačil k ranám na jej stále krvácajúcich rukách. „Prečo si to spravila...?“ zašepkal. „Nemohla som žiť... bez teba,“ s námahou vyslovila a v ovisla mu v náručí. „Nie!“ vykríkol bezmocne. „Vieš aká je jej jediná možnosť,“ povedal chladný hlas. Josh mal pocit, že je to jeho čierna duša, čo vraví za neho. Asi sa zbláznil, ale nebolo to tak. Zdvihol hlavu. Vo dverách stál veľmi starý človek oblečený do čierneho plášťa. Dlhé biele vlasy mu lemovali tvár. Mihotavé svetlo z kozuba ukazovalo jeho drsné črty a starú zošúverenú pokožku. „Kto ste?!“ Josh vyskočil na nohy a postavil sa pred ležiacu Airu. Nedovolí, aby sa k nej hocikto priblížil. „Priateľ tvojich rodičov,“ odpovedal muž, „ mal som s nimi istú dohodu, ale oni ma znova oklamali.“ „O čom to vravíte?“ nechápal Josh. „Si veľmi výnimočný Josh Fenrir Angel,“ zašepkal chladne, „chcem ťa na svoju stranu.“ „Ja patrím inam,“ pokrútil hlavou Josh. Cítil z neho ešte väčšie temno než poznal. Až samé dno. Dokonca pochyboval, že ten človek predným má dušu. „Lenže ja som gróf Drakula, patríš ku mne,“ povedal znova chladne muž, „ mám návrh, ak ona prežije, môže byť s nami.“ Pozrel sa za seba. Na Airu ako tam leží, nejaviac známky života. Nikdy nechcel pre ňu práve to, čím je on. Pokiaľ dýchala mal na výber. Už nie. Preto prikývol hlavou mužovi vo dverách. Otočil sa chrbtom a nespúšťal pohľad z kúskov skla na podlahe. Nevidel sa v nich. Ani len tieň ba ani odraz. V skle bolo vidno len prázdno a bielu stenu nad ním. Toto by si nikdy sám nevybral. Došlo mu to, ale príliš neskoro. Odhodil Drakulu od nej, no na zápästí mala ďalšie rany. Tentoraz však viditeľne od zubov. Vzal ju do náručia a vybehol von do zimy. Akoby mala zimnicu celá sa mu trasie ale nie od zimy. Otvorila oči. Neboli už ľudské. No usmiala sa. Zdvíhala hlavu, aby mu mohla dať bozk. Naklonil sa bližšie a ich pery sa spojili. Potom ju pustil na rovné nohy. „Vrátim sa,“ rozbehol sa späť do domu. „Už stačilo,“ Gróf na neho čakal, „ nebudeš nikoho, kým sa nepridáš ku mne.“ „Ty to nezmeníš,“ zašepkal Josh. „Mýliš sa, už som ťa raz zmenil.“ zvýšil hlas Drakula a v skoku sa premenil na mladého muža plného sily. Hodil Josha do skrine, ktorá sa rozpolila. To ho rozdráždilo. Práve predným bol ten, čo mu zmenil celý život. Nahromadená energia mu dala rýchlosť a vyhol sa ďalšiemu úderu. Získal čas a schytil protivníka do pevného zovretia, z ktorého sa nemohol dostať. Chytil Drakulu za hlavu. Jedným pohybom mu zlomil väzy a vzápätí oddelil hlavu od tela. Krv bola všade na jeho rukách, kým trhal a trhal ďalej, jeho dotrhané tričko bolo nasiaknuté krvou. Z kozuba vytiahol tlejúci kus dreva a zapaľoval ním všetko naokolo. Až napokon zistil, že sa musí dostať von, tak prestal. Keď ho ovanul chladný vzduch, za sebou mal už horiaci dom, uvedomil si to. Zabil. Ruky celé od krvi, ten pocit ho zmohol. Padol na kolena. Zacítil ako mu Aira trasúcou rukou prechádza po vlasoch. Potom mu spadla do náručia. Nestihol si po tom rýchlom behu udalostí uvedomiť, že musí dokončiť premenu, aby prežila. Zdvihol ju na ruky a rozbehol sa preč, ďaleko do lesa. Obzeral sa a rýchlo premýšľal. Zvieracia krv, by bola príliš slabá, preto potreboval nájsť človeka. Tak dávno nezabil. Prišlo mu to ako včera, čo sa prvý krát nasýtil. Veľakrát sa nasýtil, veľa ráz zabil. Predtým, než ho nenašiel Nestor a nepomohol mu. Bol ako vraždiaci stroj. Netvor. Nestačila mu len psychická energia, ale potreboval viac. Tú červenú tekutinu pretekajúcu v ľudských žilách. Bol som dosť závislí na cigaretách, až príliš moc. Mal som s tým vtedy prestať alebo aspoň obmedziť. Len mne stačil malý impulz, nervy a musel som si zapáliť. Nikotín tak vie upokojiť človeka. Nervy sú asi to jediné, čo som dával najavo. Nikdy som neukázal svoje city, keď som bol ranený alebo zamilovaný. Nechcel som, aby ostatný videli, že sa trápim. Vždy v pohode. Nikdy som nepochopil prečo práve ja. Hocikto iný mohol vyjsť na náš balkón namiesto mňa. Ale práve ja som si musel a chcel práve vtedy zapáliť. Stále si myslím, že to bolo pre tú chvíľu. Po čase som začal uvažovať aj o tom, že čo ak ma už dávno sledoval. Jednoducho som sa tomu nemohol vyhnúť a malo to tak byť. V ten deň som sedel v podkroví pri počítači. Rodičia boli už v spálni a v obývačke moji dvaja súrodenci. Prekvapuje ma, koľko si toho pamätám na moj ľudský život. Mená, spomienky a moje sny. Stále všetko v mojej hlave. Využil som spánok rodičou. Zbehol som si do izby pre cigarety. Až teraz ma napadá, prečo som nezavolal aj brata. Možno, by som bol ešte človek alebo by sme boli obaja upíry? Neviem. Počítač mi stále bežal, ked som sa vrátil do podkrovia. Otvoril som balkónové dvere, už zapalujúc cigaretu som vyšiel von. Všetko bolo zasnežene a preto sa zdalo akoby bolo stále svetlo. Konečne sa mi uľavilo tak som nadychoval nikotín. Vôbec som si nikoho nevšimol. Nemal som ani poňatia, že som tam nebol sám. Nechápem prečo ma nechal dofajčiť. Možno chcel nech si poničím pľúca. Nepochopil som zmysel jeho čakania. Cigaretu som zadusil a zahodil za plot. Vtedy na mňa skočil. Automaticky som sa bránil a snažil ho zo seba zhodiť, či ujsť do vnútra. No bol príliš silný, takže som nemal šancu. Zahryzol sa mi do krku. Cítil som nepríjemný pocit zmiešaný s bolesťou ako mi sál krv. Veľmi slabého ma pomaly položil na studené kachličky. Jasne som videl iba jeho bledé zuby, keď si z nich utieral krv. Nenechal ma tam len ležať a bezmocne zomrieť. Zobral ma na ruky a niesol preč, nevnímal som kam, cítil som len chladný vzduch. Prúdy studeného vzduchu mi naznačovali, že ide veľkou rýchlosťou. Doniesol ma do priestrannej kamennej miestnosti, kde som slabo videl červené plamene kozubu. Podišiel nado mňa a cítil som ako mi do úst vlieva horúcu tekutinu. Spoznal som tú chuť. Chuť ako keď som si odrel koleno, chuť krvi. V tej chvíli, by som ju bol vypľul ale nešlo to až príliš mi zachutila. Stále bol ticho, ani slovo mi nepovedal. Stále ma tam nechával ležať. Potom odišiel. Počul som len buchnutie dverí a potom znova ticho. Padal som v tichu, sám mysliac, že sa už nezobudím. V kozube však stále pukotalo drevo ale teplo som necítil. Moje telo chladlo ale vo vnútri som mal oheň. Len myšlienkami som dokázal hýbať. Rozmýšľal som, nad tým koľko vecí som chcel v živote spraviť. Smrť som už mal na jazyku. Potom som znova zacítil prsty na rukách, mohol som sa pohnúť. Pociťoval som už celú ruku aj nohy. Postavil som na môj údiv dosť rýchlo. Bol som ako znovuzrodený v pravom zmysle toho slova. Na tričku som mal zaschnutú krv. Vyzliekol som si ho a zahodil preč. Nevedel som, koľko dní som tu ležal. Cítil som sa hladný a smädný. Hľadal som nejaké jedlo v izbe ale nič tam nebolo. Vyšiel som von z dverí a skoro som spadol z vysokej skaly. Nikde nič nebolo, len skalnaté hory. Podo mnou strmá skala. Jediné, čo mi prišlo na myseľ bolo lano. Vyrobil som si ho zo všetkých možných látok, ktoré som našiel. Jeden koniec som uviazal na kľučku dubových dverí a druhý okolo pásu ako horolezci, aj keď som nikdy nezlanoval ani len lezeckú stenu. Pomaly som sa chytil skaly a nohami vzoprel o skalu. Tento kúsok sa mi však nepodaril. Nohy sa mi šmykli a ostal som visieť len na rukách, ktoré ma dlho neudržali. Padal som do prázdna. Keď som myslel, že toto je už naozaj koniec, dopadol som na zem rovnými nohami. Pozrel som na seba a nenašiel ani len škrabanec. Rozbehol som sa preč aspoň niekto tu predsa musel byť. Bol som príliš zaujatý myšlienkami a nevšímal ako sa mi zlepšili zmysli a moja rýchlosť v behu. Hlad a smäd ma premáhal a konečne som našiel potok. Voda v ňom bola ako piesok v mojich ústach. Nevediac, čo to vlastne robím našiel som mŕtveho králika, ktorý mal v sebe guľku z pušky. Poľovník musel byť na blízku. Nebol som sám, až kým som aj jeho nezabil. Krvou som sa nasýtil. Vraždil som. No už pre mňa bol len lov na korisť. Musel to byť sen, ale nebol. Stalo sa to mojou nočnou morou až doteraz. Josh Fenrir Angel 8.2.2o1o