Teraz keby má v ruke zbraň ani na chvíľu nezaváham a stisnem spúšť. Moja voľba, bezcenný život raz a navždy skončiť. Toto nie je už len taka kríza alebo ako sa vraví depka. Všetko je stratené a všetko to zrazu zmizlo. Behom sekundy som ako z retaze utrhnutý. Ako mám ísť už konečne dalej. Nie ani nikoho komu, by som o tom mohol povedať. Jediný spôsob je písať. Nejako to dostať zo seba. Viem, možno si to ona ani nezaslúži, ked teraz zomieram. Ale milujem ju stále. A stále sa pýtam prečo potom, čo spravila. Ked už ani neviem, či ešte dýcha. No jej je jedno, či dýcham ja. Ležím na posteli a oči ma už znova bolia od sĺz. Viem som ako čistá troska, ale komu sa nepáči, ja nikoho nenútim toto čítať. Môžno len dúfam v pomoc. Že ma niekto zachráni, aj ked som už padol. Dni ubiehajú ale stále je to rovnaké. Vravela mi, že mám dať tomu čas, že to prejde. No to asi nevedela, že ja ju naozaj milujem celý ten čas. V hlave sa mi premietajú jej obrázky ako som ich videl. Do úplnych detailov. Jej vlasy, jej pery... a jej oči, ktoré som si nikdy naozaj neuvidel a už nikdy neuvidím. Už nenachádzam slová ako utíšiť žiaľ. Prepádam zúfalstvu. Prečo mám stále tie sms-ky v telefóne , sám neviem. Asi preto, že mi to teraz príde také neuveriteľné. To, že som ja, práve ja, mohol byť tak šťastný.
Pozeral som televízor. Chviľami som zistil, že už vôbec nevnímam čo sa tam deje. Moj pohľad sa znova sústredil na neznámi bod. Myšlienky sa nedali udržať. Už naozaj nenachádzam niekedy slov. Len posuniem medzerník a potom znova dám šípku späť. Keby sa to dalo aj v živote. Vymazať to. Iba to posunúť naspäť. Tak veľmi potrebujem zachrániť. Stále nikoho nevidím. Najhoršie je, ked si človek musí pomôcť sám. Ale rozmýšlam prečo vlastne bojovať dalej. Pýtajú sa ma prečo som taký. No prečo by som nemal byť taký. Nemám na to už ten jediný dovod.
Koleno znova začína bolieť. Neviem, čo už robiť. Mám chviľami strach z tej bolesti. A chvíľami si poviem. No nie je to aj tak jedno. Vraj tých ľudí nevidím. Kde však teraz sú? Píšem priateľom sms-ky do prázdna. Kedysi som myslel, že moj život má zmysel a je aspoň takto plný. Už naozaj neverím. Čítam tie riadky dokola zas a znova. Je to všetko, čo cítim. Všetko moj pravdivý príbeh. Zas a znova si kladiem tú istú otázku. Prečo dalej. Chcem nájsť smer. Prisahal som však sám sebe, že už si nikoho k sebe tak blízko nepustím. Tak vážne neviem, čo. Mám to raz a navždy skončiť? Neviem. Už neviem ani ja nič. Tak ako ona nevedela, či jej chýbam. A možno to len všetko chcela zmierniť tým neviem, a nepovedať na rovinu nie. Možno, by sa o mňa ešte bila. Keby však nie som netvor. Niekedy sa radšej ani do zrkadla nepozriem. Lebo to čo v ňom vidím niesom ja. Je to len moja schránka a prial by som si ju vymeniť. Dal by som jej všetko. Čokoľvek pre ňu. Každý deň jej vravieť ako veľmi ju milujem. Niečim ju prekvapiť. Vyčariť jej úsmev na tváry a znova počuť jej smiech. Tak neskutočne mi chýba práve jej smiech. Tak mi je lúto, za tvojím smiechom...Nikdy, by som nedokázal byť bez nej. Nikdy by som ani na druhú nepozrel. Vždy len a iBA ona...ale všetko je stratené. Som netvor a nemám už žiadnu šancu spraviť to všetko pre ňu. Už to má niekto iný. Nieviem kto to je, či bude. Viem, že nikto nebude taký, aký by som bol k nej ja. Keby niesom netvor..ako mi niekto povedal... Tak som ten najlepší chalan s tým najkrajším srdcom. Ak ním môžem byť, tak dám za to svoj život. Aj ked nemá už veľkú cenu. Chcem vykríknuť od bolesti ale nemozem vydať ani zvuk. Slzy mi tecu po tvari, ked som si precital staru sms-ku. Kde pásala, že zabuvala pri mojom telefonate. V tej sms-ke pásala aj to, že sme spolu už 2 týždne. A milujem ťa..Padol mi mobil z ruky. Mám chuť zobrať žiletku... ale radsej si idem zapaliť. Len uz nemám ani síl vstať z postele
Včera v noci sa mi sníval zvláštny sen. Znova som bol s n ou a šťastný ale potom som neviem prečo dostal kamenom do hlavy. Na temene som mal krv vo vlasoch. Prešiel som si tam rukou a važne som ju cítil. Ked som sa zobudil znova som to spravil, ale nic tam nebolo. Neviem prečo sa mi to snívalo. Neviem. A deň predtým o zrútenom kostole. Ale aj keby som mal mať rozbitú hlavu, ale mohol by som byť s nou. Chcel by som, aby sa to splnilo. Aj keby mám hned potom zomrieť. Zomriem v jej blízkosti s tým, že je pri mne naozaj. Teraz chcem zaspať už len kôli tomu snu. Keby sa tak znova zopakuje, nech som s ňou.
Komentáre
Rozhodnutie