Werewolf

Ano, citim alkohol v krvi. Zas a znova. V poslednom čase dosť často. Volám o pomoc ale znova sa mi nikto neozýva. Som nahraný. Mám chuť chytiť žíletku. Ale na druhej strane začať od znova. No prečo by som mal. Ten zmysel nemam. A neviem si ho dať sám. Všetko som stratil. Zlým narodeným, mozno zlými genmi. Teraz mi ani nič vraví gramatika. Ale skúste písať s toľkým alkoholom v krvi. A s tým, že jej je úplne jedno, že som padol, že som na uplnom dne. A nikto tu  neni aby mi podal ruku. Zo zúfalstva som napisal sms sestre. S textom : Lubim ťa sestricka, potrebujem pomôcť. Zajtra má meniny. Neviem, čo mi na to povie. Viem, že za triezveho stavu jej to nepoviem, lebo by ma všetci poslali na psychiatriu.

Už je mi fajn. Som aj von z toho alkoholu. Mám pocit, že asi celý deň mi neprejde sušák. Len ma znova celý čas bolí koleno. Včera s alkoholom v krvi som tú bolesť vôbec nevnímal. Bolo to lepšie ako tabletky, ktorú mi aj tak nezaberajú. Krívam vlastne celý deň. Cítim sa ako kripel. Mama sa ma dnes pýtala, že čo ma stále tak trápi. Povedal som, že to by nepochopila. Viem, že mám pravdu lebo jej názor na takéto veci dobre poznám. Nie raz som to nenápadne skúšal. Ale potom si povedal, že aj tak sa tým nič nevyrieši, skôr len zhorší. Ani sestre som nebol zablahoželať k meninám. Znova som sa zavrel do seba. Do svojej izby. Hocičo len, aby som nemusel výjsť von. Niekedy mám pociť, že sa len skrývam. Ale to ticho volám o pomoc. Ohrieval som si len v mlieko v mikrovlnke a znova som zrazu pozeral len na jeden bod. Úplne mimo. Akoby ani nebola. Tak som sa v tej chvíli cítil. Stále padám viac dole. Vôbec sa neviem zdvihnúť. Dokonca ani včera, ked ma v bare očividne jedna baba balila. Vyhol som sa jej. Asi som to trocha prehnal, ked som ju tak odjebal. Lenže nikdy si už nepustím nikoho tak blízko. Už teraz nemám daleko od toho, aby som si niečo spravil. Potom, by som už asi naozaj zomrel. Rozmýšlam prečo to všetko píšem. Asi preto, že to potrebujem niekomu povedať. Možno tým, čo to čítajú. Ako i tým, čo viem, že to čítajú, lebo som im sám o tom povedal. Nechcem sa tak zavierať do seba. Aspoň týmto spôsobom. Tato mi povedal, že mám ísť späť. To sa mu povie, ked jeho koleno nebolí. Keby môžem zaspať tak možno už ležím. Možno. Lebo aj tak neviem, či by som zaspal. Už sa strácam aj v riadkoch. V slovách. Ževraj mám na písanie talent. Teda ak definícia talentu je písať, čo ťa napadne a čo cítiš aj ked úplne kašleš na nejakú gramatiku. Tak potom áno. Dakujem za tú definicíu Peťke. Zaslúži si, aby som ju tu spomenul a nie len spomenul. Napriek všetkému, aj ked nechápem prečo, lebo si to nezaslúžim je ona stále tu. Strašne úžastné dievča a s tým najlepším srdcom aké môže dievča mať. Aj ked toto asi bude pravdepodobne čítať, lebo som rád ked to prečíta, lebo jej názor som si vždy vážil a aj vážim. Potrebujem to napísať. Keby to môžem zmeniť. A byť pre ňu ten, čo predtým. Vždy som sa ju snažil podržať a byť pri nej. Teraz to už nedokážem. Pre toto trpím, že to už nedokážem. Už sa cítim na nič. Zbytočný. Že ako niekto iný, by som bol na niečo. Teraz už stále viac prázdny. Aké mám prázdne ruky tak taký som prázdny vo vnútri.