Werewolf

Znova nad tým všetkým rozmýšľam. Stále to mám v sebe. Nejde to zmierniť. Dnes som si písal s jedným fajn dievčaťom. Ale zistil som, že sa príliš bojím veriť. Veriť na niečo také, že to znova bude všetko v poriadku. Nemôžem to znova dopustiť. Už nikdy sa nechcem popáliť. Lenže, čo keď nebudem riskovať. Čo potom... budem len človek zavretý sám v byte, či sám v sebe. No ani to nie je asi správne. Nebudem riskovať ale to už fakt nemusím ani žiť. Sám neviem, či ešte dokážem k niekomu inému niečo cítiť. Radšej si zas nebudem robiť žiadne nádeje, lebo potom ma aspoň nič nesklame. Nebude mať čo. Preto si ani túto nepripustím už k sebe. Neviem dokedy  budem takýto. Možno už navždy. A možno naozaj raz príde človek, ktorému raz poviem: „Zachránil si mi život.“ A možno to poviem, ale znova ma zraní a potopí. Znova, by som zomieral. Tak sa cítim aj teraz. Musím uznať, že písanie s týmto fajn dievčaťom to dosť zmiernilo. Dokonca som sa konečne po takmer mesiaci úprimne usmial. Stále tu sedím a dúfam, že ešte príde a budeme si môcť písať. No keď za hodinu a pol neprišla tak už asi ťažko. Asi som ju už omrzel. Alebo tiež zistila, že som netvor. Možno to už nemá fakt zmysel. Snažím sa zachrániť a myslieť pozitívne, no neviem kadiaľ vedie cesta k môjmu zmyslu života. Už celé dni sa dobrovoľne vzdávam. Teraz aspoň na chvíľu som chcel znova bojovať. Len na chvíľu.