Werewolf

Možno som to mal niekde v sebe. V génoch. V podvedomí, že sa tým chcem naozaj stať. Boli to len fantázie o večnom živote. Byť mocným a silným upírom. Potom by som dokázal čokoľvek. Chytil by som čokoľvek. Každú strelu čo by šla do mojej brány. Bol by som hrdinom. Hero v pravom slova zmysle. Ten čo zachraňuje. Ten najlepší zo všetkých. Nebyť môjho brata nikdy by som také úvahy asi nemal. Vždy ma to fascinovalo. Nemyslím krv a večný život ako taký. Ale to, byť konečne iný. Byť výnimočný. Prestal som vidieť zmysel v spánku. Strávil som pár noci ako dni. Učiť sa do svitania. Zaspávať, keď sa objavili prvé jemné slnečné lúče. A možno je to len môj strach z tmy. Z niečoho nepoznaného. Z tieňa, ktorý vidím alebo tmy v okne. Potom mi to došlo. V ten deň. Na prelome rokov som sa stal, tým čím som možno vždy chcel byť. Aspoň vtedy som si to myslel. Nemal som už vtedy rád ten pocit spánku. Preto som v ten deň skoro ráno ešte čítal. Zavretý v izbe. Posadený za počítačom som bol stále nahnevaný na rodičov. Potreboval som slobodu, ale neustále ma dusili. Chcel som utiecť no nebolo kam. Našlo, by sa kam, ale nebolo ako. Ostalo mi len pozerať do tmavého okna pri mojom počítači a dúfať. Mal som strach z pavúkov a dal som si prezývku spider. Mal som strach z tmy a začal som ju milovať. Chcel by som presne opísať, čo sa stalo. Aj keď neviem, či to zvládnem. Vstal som až v poobedňajších hodinách dňa 31.12.2009. Celý deň som znova sedel v izbe. Moja najstaršia sestra prišla večer aj s rodinou. Dvoma malými deťmi, ktoré som mal vždy rád. No nemal som ani chuť žiť. Ako som sedel za počítačom, prisadla si moja sestra. Napriek tomu, že jazvy na ľavej ruke mám už niekoľko rokov, si ich všimla až teraz. Plakala. Ale ja som nereagoval, ani tým aby som ju objal. Vždy som sa cítil sám. Dokonca vlastná sestra si to všimla až po rokoch. Len na stránkach internetu som hľadal spoločnosť. Ľudia, čo ma ani nepoznali, ale nebol som sám. V ten večer to všetko ešte len stálo na váhach. Presne ako padla pol noc nového roku 2010, som sa znova pohádal s otcom a zavrel do izby. Po prihlásení na internet mi napísala suseda, s ktorou som sa poznal od 5 rokov. Chcela aby som šiel von sa zabaviť. Nebol som proti. Bola vlastne moja záchrana, môj útek z domu. Nageloval som si v rýchlosti vlasy, čiže vyzerali dosť zaujímavo. Nahodil som svoj obľúbený oblek a šiel do noci. Tú moju susedu som mal vždy veľmi rád. Len ona mi striedavo mizla a znova sa zjavovala v živote. Vždy, keď sa vrátila tak som bol znova ako zamilovaný. Lenže nikdy som neuspel. Vždy ten zatienený. Ten, ktorý príde, keď potrebovala. Najlepší kamarát ale necítil som sa tak. Najskôr sme sa nudili. Teda ja asi najviac. Nikdy som nebol na párty, či preplnené diskotéky, či na tanec. V ten večer som tancoval. Kvôli nej. Potom sme sa išli prejsť s pár priateľmi už všetci v nálade na pumpu, pretože jedine tam predávali non stop cigarety. Stále bola pri mne. Držala sa ma za ruku. Ale vedel som, že to nič neznamená, aj keď tvor hlboko ukrytý v mojom hrudníku zacítil nádej. Pri náhlom rozhodnutí sme šli s priateľmi k jednému na byt. Ešte tam pili, no ja som už nechcel. Videl som, že ona má dosť, tak som chcel ísť domov. Lenže ona nie. Nechala ma odísť. Nechcel som zo seba robiť väčšieho debila tak som šiel sám do noci. Začal riadny lejak, ale ja som mal vždy rád dážď. Teraz akoby plakal za mňa. Tá všetka moja nahromadená bolesť bola v tých kvapkách, čo na mňa dopadali z oblohy. Prechádzajúc popri bytovkách som si zapálil. Nikotín mi vždy aspoň trochu pomohol. Rozmýšľal prečo to tak vždy je. Znova sám. Samotár to som bol aj budem. Zrazu som vedel, že už nie som sám. Niekto bol na blízku. Cítil som strach a zrazu neskutočný chlad, keď sa mi ta prekrásna tmavovlasá žena zahryzla do krku. Moja teplá krv mi stekala po krku. Bol som zmetený. Vysávala zo mňa krv s takou vášňou, že som sa cítil ako pri milovaní. Padol som na zem. Oslabený akoby sa už blížila smrť. Neschopný sa čo len pohnúť som zomrel. No môj mozog stále žil. Moje srdce sa znova roztĺklo, pretože som zacítil na perách kvapky životodarnej krvi. Skláňala sa nado mnou. Zo žíl na zápästí jej ruky kvapkala krv do mojich úst. Bola prekrásna. Jej hnedé oči sa pozerali do mojich zelených. Druhou rukou mi prešla po tvári. „Si výnimočný, iný len preto som ťa nezabila.“ , povedala a na ruku mi nasadila prsteň z kovu so znakom, ktorý som nepoznal. Zaspal som. Zobudil sa až neskoro večer 1.1.2010. Teraz som už pochopil, čo sa stalo. Možno preto, že som bol vždy pripravený prijať to. Znova je noc. 10.1.2010, 4:48 a ja nespím. Nedokážem, nechcem. Spal som poobede lenže ako nastal večer bol som znovu hore. Musím ísť. Neviem kam, ale musím ju nájsť. Začal som sa cítiť slabý. Potrebujem znova to životodarné teplo. Krv, Ale ako? Odkiaľ? Musel som rýchlo vypadnúť. Obaja rodičia spali pokojným spánkom vedľa v izbe. Bolo to príliš lákavé. V rýchlosti som sa obliekol. Bol som však ešte rýchlejší. Zobral som to najpotrebnejšie. Možno som mal napísať odkaz neviem. A možno to takto bolo lepšie. Otvoril som okno na svojej izbe. Bez strachu som zoskočil dole na trocha zasneženú ale pevnú zem. Husto pršalo ale môj zrak bol taký vylepšený, že mu to nevadilo. Premýšľal som kam. V prvom rade som potreboval piť. Nechcel som však zabíjať. Dostal som nápad. Veď krv ako krv nie. Rozbehol som sa rovno do hôr, ktoré obklopovali našu dedinu, kde som vyrástol. V lese som neskutočne cítil ten pach zvierat. Či už veľkého alebo toho najmenšieho. Cítil som mach, kôru, listy pod prikrývkou snehu a krv. Nebol som sám na love. Bola tam. Vedel so, že je to ona. Možno preto, že práve ona ma premenila som si bol tým istý. Usmial som sa, keď ma zovrela okolo krku do pevného zovretia. „Prečo si ma vyhľadal?“ zašepkala. Cítil som jej dych na svojom krku. „Chcem odpovede.“ povedal som nahlas. „Prečo myslíš, že ich dostaneš?“ zašepkala znova, ale nie odmietavým tónom. Využil som tú jej chvíľku nepozornosti a otočil sa v jej zovretí tvárou k nej. Chcel som ju znova vidieť. Jej bledú chladnú tvár a oči, ktoré však neboli sfarbené do červena ale do krásnej čokoládovo hnedej. Pozerala sa do mojich očí a vtedy som vedel, že to chce rovnako ako ja. Pery sa nám až moc priblížili. Urobil som to. Pobozkal som ju. Ona mi na moje prekvapenie opätovala bozk ešte vášnivejšie. Ruky z môjho krku prešli na moju tvár. Dovolil som si chytiť ju rukami okolo pása a pritiahnuť bližšie k sebe. Prekvapilo ma, keď ma jemne hryzla do pery a moja krv vytekala do jej úst. Nežne som spravil to isté. Jej krv sa premiešala s mojou. Prežil som najnádhernejšiu noc svojho života. Milovanie aké som už nikdy nezažil. No bol som natoľko unavený, že som nachvíľu zaspal. Odvtedy som ju nevidel. Nikdy nikomu nepovedal kto ho premenil. Zo života som si moc nepamätal až Josh bol pre mňa najlepší priateľ a bracho. Fénix Hanibal Angel 24.1.2o1o