Idem si po pohár s vodou, aby som mal čím zapiť tabletku od bolesti. Nebol, by som proti keby konečne aj zabere. Ale pochybujem. Ano som silný optimista. Ja viem, ale čo už som taký a iný nebudem. Teda bol som. Len tú chvíľu s ňou. Čo, by som dal zato, aby tá bolesť zmizla. Everything. A vlastne teraz ju necítim. Viac prevažuje bolesť vo vnútri. Na mojej ľavej strane hrudníka. Asi je to moje sprosté srdce. Príliš som si uvedomil, kto vlastne som. Ona mi to ukázala. Neobviňujem ju. Skôr dakujem, že už viem kto vlastne som. Len rozmýšlam dokedy s tým ešte dokážem žiť.
Mám 21 a stále neviem kadiaľ. Ja asi potrebujem, aby mi niekto ukázal smer. Alebo som si príliš zvykol za ten krátky čas, že mi ho ukázala ona. Ale je preč. Prestal som veriť. Keď sa ma spýtajú prečo neverim. Poviem... a prečo by som mal. Načo mi je ta blbá výška..načo kariera... keď neviem.. čo potom... budem robiť.. vracať sa niekam...neviem kam... vlastne sa ani nebudem mat kam vrátiť.. som zle narodený človek, teraz to viem. Ani som nemal radšej byť. Niekto iný, by si život dokázal vážiť viac ako ja. Možno moj brat alebo sestra predomnou, čo neprišli na tento svet. No toto neurčujeme. Kto si zaslúži žiť a kto zomrieť. Ale kto chce žiť alebo len prežívať. To jediné je na každom z nás. Ja sa teraz dobrovoľne vzdávam. Lebo tento život nie je moj.
Vošiel som do kuchyne. A nikto si ani nevšimne, čo so mnou je. Je pravda, že by som to ani nepovedal. V našej rodine keby niečo také poviem som súci na psychiatriu. To by spravili radšej akoby to mali riešiť. Aby našu rodinu udržali medzi tými normálnymi. Preto mám pocit, že ani sem nepatrím. Asi som sa fakt zmenil. No viem, že ked hrám tak som znova ten veselý a mám zmysel. Žijem pre florbal to viem, ale kto žije pre mňa. Kto by povedal, že bez teba nechcem už byť. Kedysi som to povedal jej. Bolo to na ňu príliš. Som už totálny blázon. Idem sa pokúsiť zaspať...
Komentáre