Werewolf

Pamätám si prvý deň. Na tvári mala úsmev až po uši ostatné sme neriešili. Vtedy to bol pocit, ktorý som nikdy nezažil. Jej oči boli ako niečo nebezpečné, keď som sa bál do nich pozrieť. Stále som sa snažil sústrediť pohľad na okno a na betónovú stenu za ním. Napokon, keď som jej dovolil ma objať. Jediné, čo ma napadlo bolo jedno slovo: „wau“. To bol úžasný pocit a stále ho mám vždy keď ju objímem. No prepáč, že aj ja nie som neomylný. Možno mi nemalo na tom všetkom záležať, možno som ti nemal srdce dať. Lebo teraz ma to len ničí, tvoja ignorácia mojich citov. Prvý deň ma napadlo len jedno, keď som odchádzal. Chcem byť s tebou navždy. Lebo ty si tá prvá a ja som ťa konečne našiel. No napriek tomu, že milujem, moja láska pre oboch nestačí. Ty sa bojíš mi srdce dať. Stále ta otázka, prečo ma nemáš tak rada. Prečo som spravil toľko chyb, ale tie robím ďalej. Asi mi príliš na tebe záležalo. Mali sme spoločný ciel. Plány do budúcnosti. Teraz však vravíš, aby sme to nevraveli už tak vážne. Že zato, že si myslíš, že nie si dokonalá, ty raz poviem, prepáč zlato je koniec. Škoda, že nevieš, že ja nie som taký, že som iný. Že pre mňa si práve ty tá dokonalá. Viem, že vravíš, že ti veľa krát niečo vyčítam, ale nič z toho by nebolo keby sa tak veľmi nebojím, že ma do srdca nepustíš. Pripadám si ako rytier, čo chce dobiť nedobytný hrad. Síce mám čiernu prilbu ale nemám žiadne zbrane. Dávam ti len svoje srdce a celého seba. To je všetko čo mám. A stále sa viac bojím toho, že povieš raz: „Zbohom láska, odchádzam“. Potom budem nadávať sám sebe, prečo som sa tak veľmi zaľúbil. Lebo potom to bude bolieť. Ale bolesť je nepodstatná. Dôležité je to, že prídem o najväčšie šťastie môjho života. O ženu, s ktorou chcem raz žiť a nie s nejakou inou. S ňou som aj keď len v snoch už plánoval dom. Dokonca aj aká bude kuchyňa a terasa. Všetko to mám stále v hlave a ako čistú fotku. Práve si uvedomujem, že nemáme ani jednu fotku spolu. Aj keď by som ju asi pokazil svojim ksichtom, ale aspoň by sme tam boli spolu. Na fotke navždy dokým by jej farba nevybledla. Dokonca ma aj raz napadlo ako by som ju požiadal o ruku. Presne do detailu viem, čo by som spravil. Sľúbil som si, že tieto sny neostanú len sny. Teraz sa bojím viac, než som sa bál kedykoľvek v živote. V poslednom čase som sa strašne bál, že ma pošlú na operáciu s kolenom. Tento strach však úplne zastrel iný. Strach zo straty. Lebo ona nie je len tak hocikto. Raz som jej chcel povedať: „Láska, veď ty si mi zachránila život.“ Teraz sa bojím, že jej to nikdy už nepoviem. Dokonca sa každý deň bojím, že ju už neuvidím. Bojím sa toho dňa. Keď nebudem ničomu chápať. Prečo sa to všetko deje, keď mi povie koniec. Silou mocou sa tomu bránim, ale neubránim sa navždy. Nie bez nej. Pri jej bozku som cítil: „Sem patrím“. Znova si to všetko čítam. Sranda ako veľa som toho dokázal napísať vlastne o tom istom. Včera no vlastne už dnes skoro ráno som s ňou volal. Povedal som jej úplne všetko, čo mám na srdci. Neviem, či to bola chyba, ale stále sa snažím si ju získať. A ak nepomôže toto, tak už sa bojím, že naozaj nič. Mám ešte veľa nápadov ako jej to dokázať aká je pre mňa krásna a aby sa nebála otvoriť mi srdce. Len dúfam, že na ne dostanem vôbec šancu. To, že sobotu nemôžeme byť spolu ako vždy, lebo musím ísť s kolenom k doktorovi ju ani moc nesklamalo. A vyzerá to tak, že aj ani nevadí, keby spolu nie sme aj dva týždne možno aj dlhšie. Stále vraví, aby som sa zabával, že aj ona sa potrebuje odreagovať, aj keď mám taký pocit, že to ona stále. Len to. Lenže vzťah nie je len o zábave no nie? A rád by som vedel s kým minula 1500 min.. paušál, ktorý si že vraj dávala kvôli mne. Neverím tomu už. Z toho mi zavolala asi raz. Bojím sa jej to povedať, že sa zasa naštve. Ale dokedy mám takto trpieť? Až kým mi naozaj nepovie koniec, alebo mám iného? Možno som už fakt starý, aj keď ona je odo mňa staršia. Síce si vravím, že som stále dieťa. Mne stačí naozaj málo. Ale jej nie. Totálne sa už bláznim. Už som úplne asi psychiatrický prípad. Cítim ako ona potrebuje viac priateľov ako mňa. Sú u nej na prvom mieste. A viem, že mňa tam len tak nepustí. Akoby ani nechcela... Asi som fakt idiot. Možno keby som ignorant...alebo podjebávam na každom kroku... ale ja nie... som verný a asi je to fakt zastarané, keď si to už nikto neváži. A vôbec nie ona. Nikto iný by si to ani vážiť nemusel, než ona. Cítim od nej chlad. Zas si pripadám ako netvor, keď sa pozriem do zrkadla. Dokelu, čo je na mne také zlé. Znova sa viac nenávidím. Viem , prečo si rád dávam prilbu na hlavu. Myslím ako vždy ked hrám. Ale keď si ju dám, akoby som sa schoval pred svetom. Nevidíte tvár pod prilbou, len schopnosti toho človeka. Aký je a čo dokáže. Vtedy si prídem ako hrdina. Dokonca aj sexy. Geniálny či úžasný. Ale keď si ju dám dole, stále som to len ja. Ten istý, ale nikto si to tak nevšíma. Už vidia aj tvár. Vidia oblečenie a podľa toho ťa súdia. Teraz mi stekajú zas slzy po tvári, ako za posledný čas už priveľmi často. Priznávam to, som slabý človek. Znova vraví ako ju to všetko láka robiť opak. Keď môže mať, to čo som si myslel, že chce. Vôbec to nebolo o tom, že si myslí, že nie je pekná a že sa mi nepáči. Možno to je skôr o opaku. Možno som diabol... som netvor... a mohol som byť anjel, ktorý padol na zem. Lenže mne zhoreli krídla a nenarástli. Preto ďalej padám do pekla. Aj keď som potreboval zachrániť, len viac padám. Horím. Nedá sa to zahasiť. Horel som láskou a teraz horím bolesťou. A už som zhorel na popol. Ako fénix, ktorý vždy zhorí aby sa mohol znova raz zrodiť z popola, v ktorom splanul. Lenže ja nemám viac životov. Ja mám len tento jeden. A viem, že práve som ho stratil. Prisahal som si, že to nepripustím, ale asi mi iné nezostáva. Mám pocit, že by som mal teraz niečo spraviť. Ísť sa opiť.. alebo sa ísť pobiť... a dúfať, že ma zbijú tak, že budem cítiť len bolesť rán na tele. Alebo ísť niečo rozbiť. Viem byť niekedy nervák, ale nie takýto. „Mick_Jagger_-_Angel_In_My_Heart“ Už neviem naozaj čo robiť. Aj keby mi chceli priatelia pomôcť, viem, že už nič nepomôže. Minule sa mi kamoška snažila poradiť. A povedala mi, že ona nevie o čo prichádza, keď si necení, že ma práve mňa. S obľubou asi zhadzujem vždy všetko na seba. A viem, že aj toto. Zas je to moja vina. Teraz keď mi slzy tečú po tvári si spomínam ako som vždy chcel a sníval, že keď bude ona potrebovať...hoc bude aj plakať.. budem tam a slzy jej zotriem z tváre. V tejto chvíli viem, že to ani nebudem môcť spraviť. Nikdy nezabudnem ako som ju prvý raz uvidel. Volala mi, lebo si nebola istá, či som to ja. Zakývala mi a vystúpila z auta. Ešte bola dosť ďaleko, tak som snažil ukludniť. Pozrel som hore do listnatých stromov a zhlboka som vydýchol. Normálne som si mal chuť aj dať facku. Bola nesmelá a ó môj bože neskutočne zlatá. Ako tam prišla a podala mi ruku so slovami: „Teším ma, ja som Lucia.“ Ja keď som jej meno vedel, bolo to také oficiálnejšie. Nezvyk na mňa. Možno som už vtedy vedel, prečo som nechcel, aby ten deň skončil. Večer, keď už nechodilo cez park moc ľudí. Sedel som na kolotoči a ona sa opierala o mňa. Po čase sme sa odvážili dotknúť sa aj rúk toho druhého. Možno moc odvážne som povedal, že moja ruka nie je už prázdna. Potom som to spravil. Pobozkal som ju. Teraz keď na to spomeniem cítim zimomriavky po celom tele. Už ani to nezažijem. Bachol som rukou po stole, keď som si uvedomil, že už neucítim jej pery. Vraví, že potrebuje len pauzu. Na spoznávanie. Som už fakt idiot alebo mi príde nelogické ako sa ľudia môžu viac spoznať, keď majú pauzu, než keď sú spolu? Asi to mám už fakt ja naopak. Cítim, že to vraví, len preto, lebo nechce povedať ona, že je koniec. Ale cítim to z každého jej slova. Napriek tomu ju nedokážem prestať ľúbiť. Ona bola tá prvá. No ja nie som asi jej pravý.