Werewolf

Fénix sa zobudil v tmavej a chladnej miestnosti. Cítil bolesť po guľke no rana sa mu uplne zacelila. Vyzliekol si bundu a pozrel na dieru v tričku. Mal akoby dva životy. Teraz prišiel o ten vlčí. Bol znova len upír, no napriek tomu stále dosť silný na vyrazenie kovových dverí. Pretiahol sa až zacítil puknutia svojich kostí. Išiel po rovnej chodbe vykladanej chladným kameňom. Cez jedno malé okno uvidel vonku noc, mesiac sa blížil k splnu. Chodba akoby nemala konca tak sa rozbehol, zastavili ho až ďalšie silné dvere na jej konci, ale nezastavil sa úplné. Vyrazil ich. Zrejme ho to všetko malo zadržať, alebo si Grif myslel, že je naozaj mŕtvy. Pozrel sa okolitú krajinu. Vôbec mu to nepripomínalo domov, pretože veľa snehu naznačovalo, že je ďaleko na severe. Musel sa rýchlo dostať späť. Bol však slabý a potreboval krv. V tejto pustatine zacítil na diaľku len vôňu psej srsti a jedného pohoniča, ktorý bol dobre zabalený vo svojich kožušinách. V pokoji sa hnal s nákladom domov. Netušil, že o pár sekúnd zažije ako z hororu. Fénix si ľahol do jeho smeru cesty a čakal. Záprah zastal pred jeho nehybným telom. Pohonič vystúpil a mysliac si, že osoba potrebuje pomoc, neostražito k nemu pristúpil. „Pane...“, oslovil ho, „ste v poriadku?“ Bez slov ho Fénix strhol k sebe a odhalil mu krk. V poslednej chvíli, než by z pohoniča vysal život sa zastavil na kňučanie a zavíjanie psov. Bol už plný síl, keď zdvihol zrak a uvidel vlkov ako sa všetci utrhli a vrhajú na neho. Ich oči zmenili farby a každý vyceril tesáky. Prvých, ktorý na neho skočili šikovne odrazil. Ďalší ho však zavreli do kruhu ako supy. „Odtiaľto sa nedostaneš, vzdaj sa,“ zavrčal jeden z nich tmavosivý a očividne najväčší. „Tak ma zabite,“ zašepkal Fénix. Nato hneď dvaja vyskočili no tmavosivý ich zadržal. „Nie, potrebujeme ho živého,“ prikázal im. „Prečo?“ zavrčal jeden z agresívnych. „Aby trpel,“ tmavosivý pozrel na Fénixa, „aj tak nemáš šancu ju zachrániť, už je možno jedna z nás.“ „To nedovolím,“ Fénixove zelené oči nadobudli ohnivočervený odtieň, tvár mu akoby zostarla. Taký hneď ešte necítil. Bol ako narkoman, čo potrebuje dávku heroínu. Boli len dve veci na svete, ktoré ho dokázali upokojiť. Jeho brácho a ona. Vlkolaci predným nevedeli, že lepšie by bolo ujsť. Bol nezastaviteľný. Vrhol sa na tmavosivého isto najsilnejšieho. Ten ho však pritlačil k zemi. Stále bol veľmi silný. Nevedel sa vymaniť z jeho zovretia. Trocha ho priškrtil a Fénix sa zdal byť porazený. Sústredil všetku svoju silu do tela až bol oveľa ťažší a prelomil ľad pod nimi, ktorý pukal ďalej až prasklina rozlomila veľkú plochu, z ktorej sa nedalo ujsť ani jednému. Sane i pohonič, ktorý sa neprebral a všetci vlkolaci spolu s Fénixom sa prepadli do ľadovej vody. Boli teplokrvný okrem Fénixa, ktorý sa pod ľadovým telom tmavosivého vymanil zo zovretia a vyplával von. Napriek jeho zmrznutým nohaviciam a total mokrým vlasom, ktoré zbeleli od chladu bol úplne v poriadku. Hruď mal nepoškodenú i keď o dosť bledšiu. Vlkolaci pod ním boli zamrznutý až do kosti. Nevedel, či isto zomreli, keď zahliadol pod ľadom jedného z nich bezmocne sa potápať do hĺbky. Táto chladná voda sa stala ich hrobkou. Nedá sa hovoriť o vhodnej či nevhodnej obeti, kto má zomrieť a kto má žiť. Niekedy nesprávne rozhodne človek sám, aj ked to tak možno nemá byť. Vražda ide často na jednej línií ako prežitie. Josh však teraz znova nemal na výber. Chcel Airu zachrániť a preto zomrel ďalší človek. Teraz si to však neuvedomoval. Bola v poriadku, dýchala v jeho narúčí. Utrel jej zakrvavené pery a nežne prechádzal prstom po perách a čakal. Nepohnúc sa od nej celé hodiny, ktoré mu prišli ako večnosť. Napokon pomaly otvorila oči a videla nad sebou jeho. Inštinktívne zdvihla ruku k jeho tvári a prešla mu ňou po líci. Jemne ju na ňu pobozkal a na sekundu zatvoril oči. Zaborila si ruku do jeho vlasov pritiahnuc si k sebe jeho tvár sa zľahka dotkla jeho pier svojimi. Bez slov sa pozrel do jej očí a znova sa ich pery stretli v zamilovanom bozku. Rukami mu prešla ne krk stále vášnivo opätujúc jeho bozky. „Mrzí ma to,“ zašepkal pomedzi bozky. „Ak chceš s niekým žiť navždy, musíš žiť večne“, zašepkala pozriec mu do očí. „Nikomu, by som neprial život aký mám ja, už vôbec nie tebe,“ povedal skláňajúc tvár. „Bude to dobré,“ zdvihla mu rukou bradu, „budem s tebou navždy,“ „Milujem ťa...,“zašepkal a bez ďalších slov sa usmial a znova ju pobozkal na jej sladké pery. „Nie, prosím,“ úpenlivo prosila Demi sediac pri posteli na dlážke. „Pšššt...,“zašepkal. „Kde je Fénix?“ spýtala sa zúfalo. „Zachvíľu nebudeš vedieť, že existoval,“zavrčal Grif a klakol si ku nej. „Chod odo mňa,“odtiahla sa trocha. „No tak,“ pozrel na ňu, „bude to znova ako kedysi...my dvaja.“ „Nie, to sa už nevráti,“ zašepkala, „milujem jeho...“